16 november 1989, študentský protest v Bratislave na vlastné oči

Autor: Ivo Nesrovnal | 12.11.2009 o 12:40 | Karma článku: 13,20 | Prečítané:  3621x

Vôkol poletovali snehové vločky. Držali sme sa za ruky a spievali hymnu. V očiam som mal slzy, po tele husiu kožu a v srdci zmes strachu a nadšenia. Neveril som vlastným zmyslom. Protestujeme proti komunistickému režimu, uprostred Bratislavy! Ovzdušie vibrovalo. Mierové -teraz Hodžovo- námestie sa na okamih stalo stredom vesmíru. Bolo nás veľa. Cítil som silu. Kamil prvý zakričal: Slobodu!! Vzduch sa zelektrizoval. Pohli sme sa smerom do centra.

V  roku 1989 som pracoval na Ústave štátu a práva SAV. Akademické prostredie bolo na tie časy pomerne liberálne. Diskutovalo sa, padali tabu. Sviečková manifestácia (na námestie sme sa vtedy s kamarátom Mariánom už nedostali) a Palachov týždeň aj na Slovensku mnohým otvorili oči. Menilo sa Poľsko, východné Nemecko, Maďarsko. Československo sa stalo poslednou baštou reakčného komunizmu v strednej Európe. Aj najzarytejší komunisti šípili, že sa niečo stane.

Na povinných zjazdoch socialistického zväzu mládeže sme už otvorene hovorili o pluralite mládežníckeho hnutia. O zneužívaní práva a o demokracii. Na mestskom zjazde SZM som spomenul zakázaného Dominika Tatarku, komunistické prepisovanie histórie. Pezlár iba vyvaľoval oči. Všade sme mali veľký ohlas. Kolovala Bratislava nahlas a Několik vět. V októbri a novembri pomaly neprešiel deň bez správy o protikomunistických aktivitách. Strach z nás opadal. Komunisti a ŠTB sa zmohli iba na vyhrážky. Že keď neprestanem, oľutujem. Nebolo mi všetko jedno, ale nestalo sa nič. Zmena bola vo vzduchu.

Už neviem, kto mi to vtedy povedal. Že podvečer je akcia na Mierku. Študenti. Z univerzity aj techniky. Išiel som.

Vystúpil som z trolejbusu číslo 14. Okolo piatej hodiny už bola tma. Dušičkový čas. Pred Grassalkovičovým palácom postávalo zopár ľudí. Nič, čo by nasvedčovalo nejakej organizácií. Postavil som sa pred plot a pozoroval som námestie. Nedialo sa nič. Začala mi byť zima. Po chvíli som chcel odísť. Ale niečo mi nedalo. Zostal som. Oddalo sa. Ľudí nebadane pribudlo. Takých ako ja, čo sa okúňali, ale postávali. Ruky vo vreckách, v pohľade otázka. To nemohla byť náhoda. Ani nebola. Srdce sa mi rozbúšilo.

Začalo snežiť. Sporo osvetlené námestie nadobudlo surreálnu podobu. Zrazu nás bolo veľa. Študenti. Tak predsa. Prišli. Niekoľko desiatok. Nepoznali sme sa, ale vedeli  sme o čo ide, prečo sme tam. Ďalej to už išlo samo. Vytvoril sa kruh. Medzi zastávkou a palácom. Spontánne sme sa chytili za ruky. Chvíľa rozpakov. Potom niekto začal: Kde domov můj....Všetci sme sa pridali. Chór. Hlas sa mi chvel strachom a radosťou. Hymna sa vznášala nad námestím, zachytávala snehové vločky, dodávala nám odvahu. Nad Tatrou sa blýska už preťalo vzduch ako blesk. Hlas desiatok hrdiel sa rozliehal široko ďaleko. Ľudia sa zastavovali, otáčali sa k nám, v nemom úžase sa dívali. Ani oni neverili vlastným zmyslom. Bol to zázrak.

Každú chvíľu som čakal políciu. Obrázky zo sviečkovej demonštrácie som mal ešte v živej pamäti. Podvedome som sa obzeral, čakal som sirény, psov, obušky. Krik a údery. Odkiaľ asi prídu? Neprišli. Ale boli tam, v civile. Stáli obďaleč, dívali sa na nás, neurobili nič.

Dospievali sme hymnu. Kamil Z., básnik a revolucionár sa chopil iniciatívy. Slobodu!!! Slobodu!!! Neprovokuj, snažil som sa ho umlčať. Bál som sa. Ale hlas básnika je hlas revolúcie, hlas budúcnosti. Básnik a revolúcia sú ako dvojičky. Boli, sú a budú. V rozhodujúcej chvíľu strhnú koleso dejín na správnu stranu. Držiac sa za ruky sme vytvorili reťaz. Reťaz z mladých ľudí, čo premohli svoj strach. Vydali sme sa podchodom do centra. Skandovali sme: Slobodu!!! Demokracia!!! Už všetci. Aj ja. Strach z nás opadol. A s každým metrom sme boli smelší. Opojný pocit. V hlave mi hučalo, srdce som mal v hrdle, svet sa mi krútil pred očami.

Prešli sme Poštovou, nám SNP. Partizán nám hrozil samopalom, ale nevystrelil. Vzdal to už dávno. Bratislavčania stáli na chodníku, niektorým padla sánka, neveriacky krútili hlavou, iní nám mávali a usmievali sa. Robili nám miesto. Budúci koridor. Naša ľudská reťaz mala niekoľko desiatok metrov. Vlnila sa cez pol námestia. Toto tu ešte nebolo. A nikto nás nenapadol. Ani nemohol, už sme mali policajnú „ochranu". Pred nami, aj za nami. Ale nič nám neurobili. To bolo najúžasnejšie! V komunistickom Československu sme na plné hrdlá kričali Slobodu!!! A policajti nás nezmlátili. Zázraky pokračovali.

Cez Štúrovu sme prišli k Ministerstvu školstva na vtedajšej Suvorovovej ulici. Policajné autá pred nami a za nami. Luxusný doprovod. Pred Ministerstvom sme sa zastavili. A znovu skandovanie. Slobodu!!! Demokracia!!! Policajti sa prizerali. Kamery večerných Aktualít STV2 bežali.  Chvíľu sa zdalo, že je koniec. Nebol. Dvere Ministerstva sa otvorili, vyšiel nejaký činovník. Nahrnuli sme sa k nemu a začala sa diskusia.

Najodvážnejšie vystupovalo isté dievča. Jej meno si už nepamätám. Ani neviem, z ktorej bola školy. Ale bola úžasná. Pripravená. Nebojácne a sebaisto prednášala požiadavky, jasne formulovala vety. Vecne argumentovala. Hnutie mládeže sa musí zmeniť. SZM musí uvoľniť miesto aj iným. Demokracia je pluralita, diskusia. Nič nie je naveky dané. Školstvo sa musí reformovať. Prestať ničiť životné prostredie. Chceme sa pozrieť do sveta. Atď. Jasne, vecne, s prehľadom. Všetko myšlienky, za ktoré ju mohli okamžite vyraziť zo školy, ak nie rovno zabasnúť. Zničiť život. Ako to urobili každému, kto sa ozval. Obdivoval som jej odvahu, výrečnosť. Pripomínala mi Marseillaise. Dal som jej aspoň vizitku,  som právnik, ak Ti budú robiť zle, skúsim pomôcť. Ale k tomu už nedošlo. Našťastie.

V ten deň poobede sme boli ešte zotročená masa. Večer sme sa rozchádzali ako víťazi. Našli sme sebaúctu. Budúcnosť sa mohla začať...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?