Znásilňovanie histórie malo vypilované techniky. Jedna z nich, umenie, ako nadstavba materiálnej základne (tým neskôr narodeným sa ospravedlňujem za nezrozumiteľnú marxisitckú hantýrku), mala za úlohu čo najvernejšie odrážať boj robotníckej triedy – rozumej komunistickej nomenklatúry- za rýchly raj na zemi. Novodobé komunistické mýty a ideologické lžikonštrukcie našli veľmi rýchlo ochotných spracovateľov, “umelecov”, radostne stvárňujúcich hrdinský boj nášho ľudu proti imperializmu a za vyššiu dojivosť ľudovodemokratických kráv. Povstanie tomuto znásilnenie nemohlo uniknúť.
A tak nebola náhoda, že komunistický režim neopomenul Bratislavu a jeho centrálne, skoro najväčšie námestie, na umiestnenie pamätníka na počesť tejto udalosti. Pochopiteľne, jej komunistickej interpretácie, iná už vtedy ani neexistovala. O pokrokových umelcov evidentne nebola núdza, napokon, titul národného umelca komunisti nerozdávali len tak, pre nič zanič (Štefan Kvietik by určite vedel rozprávať). Majster Kulich sa zhostil práce na výbornú, národného si zaslúžil. Pamatník je majestátny, veľký, rozľahlý. Komunisti miestom nešetrili. Rozloha a veľkosť sôch musí byť úmerná významu udalosti.
Dnes, dvadsať rokov po páde komunizmu, v hlavnom meste demokratického Slovenska, člena Európskej únie a NATO, hľadím na pamätník SNP s- no, rozpaky je slabé slovo. Poučený historikmi a vlastným štúdiom, márne hľadám jeho skutočných hrdinov, hlavných iniciátorov, generálov Goliana, Viesta, jeho aktérov, bojujúcich vojakov a dobrovoľníkov, odkaz na Banskú Bystricu, prípadne na Slovenskú Národnu Radu alebo Žilinskú dohodu, alebo dramatický prechod horami. Nič také. Namiesto toho, celkom v duchu komunistickej manipulácie, sa na nás povýšenecky pozerá akýsi chlap s ruským vojenským plášťom na ramenách a s ruským samopalom v rukách. Vojensky nevyzerá, zrejme partizán, určite však komunista. Slovák? Rus? Maďar? Za ním dve ženy, podľa pokrývky hlavy vydaté, jedna s hrncom v ruke, asi komunistky. Dole, na kameni vytesaný, oklieštený, Novomestského chiliastický, orgastický výkrik. Atmosféru dotvárajú pochmúrne, prestarnuté, na prvý pohľad choré stromy.
Toto si povstanie nezaslúži. A toto si ani Bratislava nezaslúži. Že si takúto lož a urážku povstania a jeho obetí dovolili komunisti, ma neprekvapuje. Bol to zločinecký, bezbožný systém. Ale že dnes, dvadsať rokov po prevrate, centrálne námestie Bratislavy hyzdí tákáto lož, naviac gýčovo spracovaná, to už je viac ako zarážajúce. Vyvoláva to celý rad otázok a pochybností. Otázok o nás samých, o našich mestských zastupiteľoch, o primátorovi. A pochybností o našej mravnosti, čestnosti voči sebe a našej histórii.
Ten “pamätník” musí preč. Aby ste ma správne rozumeli. Nie som za apriorné a plošné odstraňovanie umeleckých pamiatok minulosti. To je veľmi falošné zahladzovanie vlastných morálnych zlyhaní. Naviac, námestie SNP v Bratislave má aj iné problémy ako tento gýč. Ale toto je priliš silná káva. Centrum našeho hlavného mesta nás dennnodenne presviedča, že komunisti neskončili, že sú stále prítomní, usadili sa v našich dušiach, ten “pamätník” nás denne uráža a ponižuje, denne sa vysmieva nám a tým tisíckam mŕtvych vojakov, dobrovoľníkov, mužom, ženám a deťom. A Magistrátu je to jedno. Evidentne majú iné starosti, ako výzor mesta. Vybaviť zámeny mestských pozemkov v územných plánoch za tie bezcenné, to dá zabrať.
Čo na to povedať? Názor nech si urobí každý sám. Ale ja sa pri každom pohľade na toto monštrum zahanbím a v duchu vždy tým tisícom mŕtvym ospravedlním: prepáčte nám prosím toto chrapúňstvo!
