Štvrtok, 4.november, podvečer, cca. 16.15. Ružinov, park medzi Drieňovou a Ostredkovou. Pekný, otvorený priestor, jeden z posledných. Stromy, lavičky, kríky, detské preliezačky. Mamičky s deťmi. Dve sa pristavia, slovo dalo slovo, púšťame sa do reči. Po pár vetách je zrejmé čo ich trápi, nakoniec poznám to sám z tohto parku. Park sa mení, z priestoru pre prechádzky a relax sa nezadržateľne stáva útočisko pre bezdomovcov. Smeti, špina, zápach, hluk, alkohol. Známe scény. Čo je však horšie, opití pobudovia vykonávajú potrebu uprostred parku. Choďte tam s deťmi.
Matky sa sťažovali, nafotili, zdokumentovali, ukázali okrskárovi, starostovi. Starosta Ružinova Drozd vysvetlil, že on je iba starosta, okrskárovi sa od istej doby nedá dovolať...matky nechápu, ja tiež nie. Bezdomovecké ničenie pokračuje.
Rozmýšľajúc nad problémom kráčam popri OD Budúcnosť a Daňového úradu. A neverím vlastným očiam. Uprostred parčíku, medzi stromami, stojí zavalitý, opitý mladý chlap, pankáčsky účes, spustené gate a kadí. Po stojačky. Opitá družka sa mu pozerá na špinavý zadok a tupo sa usmieva. Smrad cítiť až na chodník. Okoloidúci, úradníci v oblekoch, dôchodcovia s nákupnými taškami, ženy s deťmi sklopia zrak a zrýchlia krok Policajta nikde. Vzkypí vo mne žlč, vojdem na trávnik a chlapovi hovorím či sa zbláznil, nech ide na záchod, či toto robí aj doma na koberci. Ten iba máva rukami a snaží sa vytrieť si zadok. Opitá družka na mňa začne jačať, že už nevydržal. Posielam ich do pekla a zhnusene sa vraciam na chodník. Hovorím si toto predsa nie je možné a okolo pol piatej vytáčam číslo 159, pamätajúc si čosi o mestskej polícii a ochrane verejného poriadku.
Kým hlásim policajtovi čo sa deje a kde stojím, periférne vidím ako sa pankáč so zaťatými päsťami a zúrivým výrazom v očiach valí mojim smerom. Družka v pätách. Nastáva absurdná situácia, v pravej ruke mám telefón s policajtom na linke, ľavou sa bránim pred päsťami opitého a besného pobudu. Snažím sa dokončiť hlásenie, zároveň na seba s pobudom kričíme. Policajt počúva krik, musí mať dobré kino. Konverzáciu s mestskou políciu končím bez rozlúčenia a poďakovania. Potreboval som pravú ruku.
Hajzlík skončil na zemi, vypučené oči, nechápajúc čo sa stalo. Akiste si to predstavoval inak. Zdvihol sa a zmizol. Okolostojaci ľudia nechápavo a zhnusene krútili hlavou. Pomaly sa rozchádzajú. Podvečer v Ružinove. Polícia neprišla. Po tom, čo si službukonajúci policajt v priamom prenose vypočul útok na občana. Asi mali niečo iné na práci.
Po približne dvadsiatich minútach volám znovu. Prečo neprišli? Znovu neverím vlastným zmyslom, tento krát sluchu. Blahosklonne nezainteresovaný hlas mi vysvetľuje, že to on nevie, asi som hovoril s niekým iným. Čože to mám na srdci? Neskutočné...
Nakoniec, po 17 tej hodine, po viac ako pol hodine od hlásenia, sa z tmy vynorilo krokom idúce auto mestskej polície. Traja mladí chlapci, pohodlne usadení v sedačkách, mi priateľsky vysvetlili čo všetko nemôžu. A kam sa môžem ísť sťažovať. Nakoniec, bitku som vyhral ja, tak čo. Nemám im to za zlé.
Tak nič. Život ide ďalej, ako každý deň na Ostredkoch. Čo bolo parkom, bude záchodom. Ja viem, problém bezdomovectva nemá jednoduché riešenie. Ale takto sa ho zbaviť a hodiť ho na plecia občanov je absurdné. Starosta Drozd aj náčelník mestskej polície nám vlastne odkazujú: Pomôžte si sami, my máme iné starosti, než tie Vaše. Žijeme v Európe, alebo niekde v Ázii?
Štvrtok 4. novembra podvečer v parku na Ostredkoch naplno odhalil rozklad samosprávy v Ružinove, jej nekompetentnosť a nezáujem. Keby pán Drozd s pánom Smolcom venovali občanom Ružinova iba zlomok energie, ktorú vynaložili napr. na násilné pretlačenie projektu Retro, všeličo mohlo byť inak. Namiesto toho nám pán starosta z billboardov s pohrdlivým výrazom ukazuje krásnu budúcnosť.
Od štvrtka tam vidím niečo iné. Páchnucu hromadu uprostred parku na Ostredkoch.
